Závodské víno a šteky
Kyseué ale veseué! Tak znie charakteristika vína zo Závodu, ktoré je ešte dnes známe v širokom okolí. Nie je práve lichotivá, ale môžeme skonštatovať jedno - závodské víno sa nemalou mierou podieľalo na prosperite obce. Nemohlo byť najhoršie, pretože sa predávalo do Prešpurku aj na Moravu. Za utŕžené peniaze si mohli obyvatelia dovoliť postaviť nové domy a zveľadiť majetok. Vinič sa pestoval nielen vo vinohradoch, ale tiahol sa na "húlách" vo dvoroch domov. "Závodzané" vyrábali okrem vína aj drevené šteky (z nem. Stecker - palica), ktoré podopierali korene vyniča. Vyrábali ich obyčajne z odolného agátového (hakáčového) a predávali ich aj do susedného Rakúska.
František Mátel: Trochu zabudnuté remeslá a činnosti v Závode
V duchu sloganu "…dedičstvo otcov zachovaj nám Pane…" sa aj v poslednom období zintenzívnila činnosť na záchranu a oživenie dávnych tradícií, zvykov, pri rôznych príležitostiach ožívajú krásne ľudové kroje, výšivky a často sa prezentujú i niektoré staré, možno už zabudnuté remeslá a činnosti. Každý región Slovenska sa vyznačuje svojou neopakovateľnou krásou, prírodou, ľuďmi, zvykmi, gastronómiou, typickými remeslami, nárečím… V tomto smere ani Záhorie v ničom nezaostáva za ostatnými regiónmi.
Národný umelec Janko Blaho v jednej zo zapísaných piesní (V Uňíňe scú vínko píci) zachytil niektoré obce a mestečká Záhoria podľa ich typických činností, prezývok. Pri obci Závod sa spieva: "… a v Závodzích šteky robjá, sami ich do Rakús vozá." V piesni len podčiarkol činnosť, remeslo, ktoré už z povedomia súčasnej generácie obyvateľov Závodu prakticky vymizlo, ale v minulosti živilo mnohých jej obyvateľov. Závod je obkolesený nielen vencom borovicových lesov –"borov", ale ešte v nedávnej minulosti ho preslávilo i víno a vinohrady. A pochopiteľne i potrebné šteky – koly k viniču. Závod, ako správna vinohradnícka obec, mal tiež svoje vinohradnícke hony – U Hajného, Dubníky, Húrka, Štrky. I keď o závodskom víne kolovali rôzne prívlastky a vtipy, do konca 50. rokov sa vinič, väčšinou samoroďák, pestoval na dosť veľkej výmere. Pestovateľská technológia bola "na hlavu", a tá vyžadovala ku každému koreňu pevný a trvácny kôl – štek. Najlepšie agátový – "hakáčový". Okolo Závodu popri boroviciach rástli i porasty agátov, ktoré sa vysádzali už so zámerom raz ich použiť na výrobu štekov. Samotná výroba štekov bola skôr sezónnou, jesenno-zimnou činnosťou. Agáty sa po zrezaní odkôrovali, narezali na dĺžku cca 180 – 185 cm. Potom sa sekerou a rôznymi klinmi štiepali na "palice – šteky" s priemerom 5 – 6 cm. Konce štekov sa ešte sekerkou upravili do špica. Nerovnomerný, nehladký povrch šteku bol veľmi vítaný, lebo dobre držal priviazaný výhonok, prút viniča. Šteky si robili vinohradníci nielen pre seba, ale ich výroba bola i zdrojom príjmov, nakoľko ich chodili výrobcovia, resp. ich "odbytári" predávať nielen do Rakúska, ako sa spieva v pesničke, ale i do Malokarpatskej oblasti a na Moravu. Pri predaji sa šteky balili do "hrubej otepy", kde bolo 50 kusov, resp. do "vázanky" s 25 kusmi. Pri predaji do Rakúska sa v zime využívala i cesta cez zamrznutú rieku Moravu.
Výroba štekov prakticky zanikla a stratila svoje opodstatnenie začiatkom 60. rokov, keď prišlo k likvidácii súkromných vinohradov a tieto nahradili nové, družstevné, ktoré už používali moderný spôsob pestovania viniča na vysokom vedení. V súvislosti s výrobou štekov treba ešte pre úplnosť spomenúť, že tieto sa v menšej miere vyrábali aj z borovicového dreva. Bolo však menej pevné a málo trvácne.
Pri pestovaní viniča sa treba zmieniť i o jednej činnosti – príprave viazacieho materiálu. To na rozdiel od štekov bola letná činnosť, keď sa pri okolitých močiaroch a jazerách žalo tŕstie (rákosie), ktoré sa sušilo a potom sa z neho robili "povrísla" na viazanie viniča.
Záhorie je často prezentované i ako "krajina piesku a borovíc". A práve borovice, resp. ich pne, boli využívané pre zaujímavé (a už zabudnuté) činnosti. Borovica má dlhé a široko rozvetvené, hlboko zapustené korene. V minulosti, keď nebol tak široko organizovaný veľkovýrub stromov, sa v borovicových lesoch našli staré pne po vyrúbaných, vypílených stromoch. Tieto pne boli veľmi zaujímavé najmä pre chudobnejších ľudí, lebo vykopaný peň mohol poskytnúť "materiál" na 3 až 4 rôzne použitia vrátane možného finančného zisku. Samotné "telo" pňa sa mohlo použiť ako "nátoň" na rúbanie dreva, mohol byť použitý i ako palivové drevo. Veľmi zaujímavá bola mastná, živičnatá časť koreňa. Z tej sa potom robili, sekali tzv. "účky" – lúče, ktoré sa používali na zakladanie ohňa v peci, sporáku, ale hlavne sa veľmi dobre predávali na jarmokoch. Predaj "účkov" v minulosti pomohol nejednej chudobnej rodine, nejednému chudobnému študentovi. Cennou surovinou boli korene borovice. Tie boli veľmi žiadané ako materiál pri výrobe košíkov a košov. Slabšie korene sa po ošúpaní používali priamo na pletenie, hrubšie korene sa pozdĺžne štiepali a potom sa tiež používali na pletenie košíkov.
Tieto košíky sa líšili od tradičných košíkov z vŕbového prútia, resp. zo slamy, boli určite pevnejšie. No na rozdiel od vŕbového prútia, resp. slamy bol materiál, borovicové korene, menej dostupný a možno povedať, že dnes sa už tieto košíky v Závode nevyrábajú. Kopanie, klčovanie borovicových pňov bola pomerne ťažká práca. Ak chcel človek využiť čo najviac koreňa, tak sa muselo kopať hlboko a pozorne, aby sa nepoškodili. Vykopanie jedného koreňa a jeho spracovanie trvalo aj 2 – 3 dni. Touto činnosťou sa zaoberali najmä chudobnejší obyvatelia a keď chceli i niečo zarobiť na koreňoch, "účoch", tak museli pracovať opatrne. Dnes aj táto činnosť už je minulosťou. Pri dnešnej masívnej ťažbe dreva sa korene stromov vytrhávajú strojmi a o poškodené korene už nie je záujem… A "úče"? Dnes trh ponúka rôzne materiály na rozkurovanie ohňa.
Závod a závodský chotár skrývajú i ďalšie, v minulosti používané a dnes už zabudnuté remeslá a činnosti. V jednej časti inak pieskového chotára bola v minulosti hlina. Tak sa tam začali vyrábať hlinené, nepálené tehly. Po vyťažení hliny výroba skončila, ostali po nej nejaké jamy, neskoršie slúžiace i na kúpanie a zostalo ešte i pomenovanie časti chotára "U cihlárú".
Samozrejme, že remesiel a činností bolo aj v Závode známych omnoho viac, nie všetky ostali zabudnuté a mnohé znovu ožívajú a nielen ako atrakcia na folklórnej slávnosti. Ale k výrobe štekov či "účov" a pletených košíkov z borovicových koreňov sa sotva už niekto vráti.
Článok závodského rodáka prof. Ing. Františka Mátela, CSc. vyšiel v časopise Záhorie v júli 2021.
Časopis vydáva Záhorské múzuem v Skalici.
